Milada Dobrotková

Diagnóza: aj tak ochrnieš

Milada Dobrotková (58) odmietla prijať budúcnosť, ktorú jej predpovedali lekári. Keď sa Milada narodila, ženy nazerali do kočíka a s dedinskou úprimnosťou hovorili jej mame: „Aká je pekná, škoda len, že chodiť nebude..." Dávno už chodila aj Miladina mladšia sestra, ale ona sama s jedným vykĺbeným bedrovým kĺbom sa nedokázala postaviť na nožičky. Za sestrou a deťmi od susedov liezla po štyroch, večne mala na kolenách chrasty.
Akoby bola Milada svojim zjavom predurčená k prechádzaniu sa po predvádzacom móle. Ona však vyštudovala elektrotechnickú fakultu a učila na baníckom učilišti.
Aj dnes je to pôvabná žena, jej štíhla a pružná postava priťahuje pohľady. Len keď urobí pár krokov, všimnete si, že nechodí tak, ako ostatní. Na jednu nohu našľapuje trochu opatrnejšie, robí akési náhradné pohyby, aby odľahčila poškodený kĺb. A to je dôvod, prečo Milada nikdy žiadny model nepredvádzala. Nech by bola akokoľvek krásna...

Joga ju vrátila do života

Mladá žena sa chcela od lekárov dozvedieť nejakú prognózu, čo ju čaká. Nakoniec jeden odborník vyšiel s farbou von: „No, vážená, čo by ste si predstavovali? Musíte to prijať. Máte dvadsaťosem, tretie štádium koxartrózy, o nejakých desať rokov príde štvrté, konečné, bude sa to zhoršovať, bolieť. Mali by ste s tým počítať. V štyridsiatke budete chodiť o paličke, o dvoch. A nie je vylúčené, že skončíte na vozíčku.“ Vyrieknutý ortieľ by kadekoho zlomil, Miladu však naštartoval, aby sa začala o svoju budúcnosť a vlastne už aj bolestnú prítomnosť zaujímať aktívnejšie.

Poznačené detstvo

Pre mnohých výraz koxartróza predstavuje utrpenie, nevládnosť. Toto ochorenie zapríčiňuje zánik kĺbovej chrupavky. Postihnutí končia v lepšom prípade o paličke, často sa však bolesť vystupňuje natoľko, že človek neurobí bez vozíčka žiaden pohyb.
Občas sa niekto rozhodne neprijať osud, ktorý mu život pridelil. Svoju rolu odmietla aj Milada Dobrotková, od detstva trpiaca touto  chorobou. Už pri narodení jej zistili obojstranné vykĺbenie bedrových zhybov. „To nie je rarita, veľa detí tým prejde. Úspechy liečby sú však za štyridsaťdva rokov väčšie,“ vysvetľuje Milada, čo táto diagnóza znamená. „Je to smola, ortopédia bola v šesťdesiatom prvom, keď som sa narodila, úplne inde, než dnes. Pochádzam od Prievidze a tam mi lekár nevedel nohy napraviť. V nešťastí bolo aj trochu šťastia. Dostala som sa do Bratislavy na Mýtnu ulicu, k vtedajšiemu uznávanému odborníkovi MUDr. Krekulemu. On ma dal do poriadku,“ hovorí. Chodiť začala neskôr, približne v dvoch rokoch. Dovtedy mala bedrové kĺby fixované v správnej polohe remeňmi. „Po druhú triedu základnej školy to bol normálny život, dostala som korčule, skákala som cez švihadlo,“ spomína na bezstarostné obdobie. „Isteže, každý rok ma v Bratislave röntgenovali a trocha so mnou cvičili. No až vtedy lekári zistili, že sa mi jedna noha začína skracovať.“ Keďže Milada mala ľavý bedrový kĺb horší, zaťažovala viac pravú nohu. V dôsledku toho strácala oproti ľavej približne jeden centimeter za rok. Skracovanie sa zastavilo niekedy v jedenástich, keď bol rozdiel až tri centimetre. To jej zostalo dodnes.

„Rehabilitácia, ani ostatné zložky liečby neboli v tom čase na dostatočnej úrovni. Nezdá sa mi príliš rozumné zakázať dieťaťu akýkoľvek pohyb,“ hodnotí vtedajšie postupy Milada. Musela odložiť korčule, nikdy sa nepostavila na lyže, žiadne prudké pohyby. Povolili  jej len plávanie a bicyklovanie. Výrazné obmedzenia mali za následok radikálne ochabnutie svalstva. K ostatným problémom sa pridružila skolióza. „Dnes už tak nepôsobím, ale bola som vyššia než všetci okolo. Telo sa mi rastom celé pokrivilo, kratšiu nohu si vykompenzovalo vykrivením chrbtice. Potom som sa dostala na liečenie, čo teraz vnímam ako záchranu. V škole neexistovala žiadna zdravotná telesná výchova, necvičiace deti jednoducho sedeli na lavičke a nič nerobili.“ Keďže rodičia rešpektovali lekárove pokyny, Milada po dlhých rokoch znovu začala pracovať so svalmi až v kúpeľoch, keď chodila do piatej triedy. „Horko som zaplakala, keď bolo treba niečo zacvičiť. Rehabilitáciu vymysleli dobre, mala základ v joge, ale nevolalo sa to tak. Veľmi dbali na dobré dýchanie a rovné držanie chrbta,“ opisuje liečebné postupy. Prvé dni boli ťažké. „Išla som tam s pocitom, že všetci na mne vidia problémy. Pubertálne obdobie je háklivé, myslíte si, že vás jediného na svete niečo trápi a ostatní sú na tom lepšie. Ale bolo to ináč. Videla som deti po úrazoch, na vozíčku, ďalšie s nevyvinutými nohami... Uvedomila som si, že mi vlastne nič nie je.“ Milada chodila do kúpeľov štyri roky. Podarilo sa jej aspoň čiastočne vybudovať chýbajúce svalstvo a naučila sa plávať. Ďalším pozitívom bolo posilnenie psychiky. Dokázala lepšie prijať svoje problémy, stala sa odolnejšou.

Diagnóza

Prišlo obdobie, keď si svoje ťažkosti takmer neuvedomovala. Počas celej strednej a vysokej školy cvičila, ale vnímala to tak, že si zároveň pomáha udržať postavu, veď každé dievča chce byť pekné. Na neodmysliteľných pravidelných kontrolách sa jej lekári pýtali, či ju niečo nebolí, najmä nedostatočne vyvinutá noha. Myslela si: asi to má bolieť, keď sa vypytujú. Nič však necítila. Ostatne, drať nohavice v lavici posluchárne nie je fyzická záťaž.

Po úspešnom skončení elektrotechnickej fakulty začala pracovať ako učiteľka na baníckom učilišti v Prievidzi a tam sa zrazu ohlásili staré problémy v novej podobe. V škole totiž človek nemohol len tak sedieť za katedrou. Milada sa pohybovala medzi lavicami, udržiavala kontakt so žiakmi. Mala dvadsaťštyri rokov a jej telo na námahu zareagovalo. Najprv bolela noha, neskôr aj chrbtica. Raz jej seklo v krížoch, inokedy sa zablokovali krčné stavce... „Znášala som to dosť zle, veď kedy má byť človeku dobre, keď nie v dvadsiatich piatich? To, že sa sťažujú štyridsiatnici, päťdesiatnici, je akosi samozrejmé.“ Zhoršujúci sa stav jej na nálade nepridával, takisto ako návštevy u doktora: „Vtedy bol pri zdravotných problémoch len jediný postup. Išli ste za obvodným lekárom, ten vás poslal za ortopédom, potom na röntgen, naspäť do ordinácie, nechali vás stáť za dverami... Ste v strese, nič sa nedozviete, len vám predpíšu nejaké uhličité kúpele, to je všetko.“

Prístup niektorých zdravotníkov by rozladil aj silné nátury. „Raz som prinútila bojnického primára, aby mi vysvetlil, čo so mnou vlastne je. Spýtal sa ma, aké mám vzdelanie, a dodal, vraj nevie, či to vôbec pochopím.“ Nakoniec sa dozvedela, akého životného „spoločníka“ jej osud pridelil. Nakukla do karty, keď tam doktor čosi písal. Slovo, ktoré prečítala, ju vôbec nepotešilo: koxartróza. Nevedela síce presne, čo desivý výraz znamená, ale v ich rodine sa už táto choroba vyskytla a postihnutá babička chodila celý život o paličke. Nasledujúce tri roky boli psychicky vyčerpávajúce. Milade odporučili čiastočný invalidný dôchodok, ten jej aj priznali.

Zmena štýlu

V tom čase sa zoznámila s človekom, ktorý sa venoval joge a presvedčil aj Miladu. Na jeho radu si zohnala knihu od Ing. Milana Poláška, ktorý sa tejto téme venuje dodnes. „Keďže som nechcela skončiť podľa prognóz doktora, začala som cvičiť. Najprv sama, podľa knižky.“ Všeličo sa naučila, aj pozdrav slnku, ale nebolo to celkom ono. Dopočula sa o kurzoch a chcela sa na ne prihlásiť. Na prvýkrát to nevyšlo, stanovený počet ľudí totiž prekročili, bola nad limit. Kurzy sa usporadúvali len raz do roka, a tak musela čakať celý rok, kým sa na jednom nemohla zúčastniť.

Keď prišla na prvé stretnutie, pociťovala obavu, podobne ako pred prvým pobytom v kúpeľoch. Myslela si, že uvidí samých akrobatov a ona bude vytŕčať z radu. Na je prekvapenie tam boli ľudia všetkých vekových kategórií, s rôznymi zdravotnými problémami. „Začala som cvičiť a páčilo sa mi to. Neskôr prišlo aj vegetariánstvo. Do rúk sa mi dostala knižka Surová strava od E. Güntera. Vtedy sa však také niečo nepropagovalo, publikácia bola len prefotená. Mám ju dodnes, ako spomienku,“ usmieva sa. „Píše sa v nej, aké zázraky tento typ potravy dokáže, a keďže som extrémistka, narodená v znamení Škorpióna, úplne som zmenila štýl stravovania. Viete si predstaviť tie katastrofy na rodinnej oslave, keď ostatní jedli pečenú kačicu a ja ovsené vločky?“

Pretrpela všetky úškľabky a poznámky okolia. Mala svoju cestu, svoju víziu. Vedela, že to nebude krátka púť, ale verila tomu. A skutočne, trvalo približne dva roky, kým si uvedomila, že sa deje niečo pozitívne. „Človek pri tomto spôsobe odbúra aj ďalšie problémy. Nemusím si strážiť váhu a ani si nepamätám, kedy som mala naposledy chrípku,“ vysvetľuje. Ale tým hlavným motívom bola koxartróza. „Práve v Günterovej knihe som sa dočítala o pánovi, ktorý mal takú diagnózu ako ja, no pohyboval sa len na vozíčku. Po pol roku dodržiavania tohto stravovania sa mu stav natoľko zlepšil, že nemá problém chodiť a  robí aj túry. Toto pre mňa predstavovalo silnú motiváciu.“

Milada má dnes päťdesiatsedem rokov a okrem teleskopických palíc, ktoré používa pri túre, žiadne iné nepotrebuje. Navyše, zmena životného štýlu priniesla aj zmenu pohľadu na život. „Keby ma nebodaj choroba na ten vozík dostala, vedela by som to prijať pokojne. Veď som toho už pochodila dosť,“ končí rozprávanie o svojom celoživotnom boji Milada. Ostatne, ozdravujúce, regeneračné cvičenia, relaxácie a zdravá výživa sa stali samozrejmou súčasťou jej existencie, koníčkom a nakoniec i profesiou. Niekoľko rokov bolo jej veľkým snom odovzdať ľuďom svoje skúsenosti. Splniť jej ho pomohli priatelia a kolegovia Lýdia Rybková a Miroslav Polák. Založili spolu cestovnú kanceláriu MONADA so sídlom v Piešťanoch, ktorá už dvadsaťpäť rokov úspešne organizuje aj realizuje pre tisíce svojich spokojných klientov relaxačno-ozdravovacie pobyty.

< Späť